Čo musí mať India na pamäti, pokiaľ ide o Turecko

C Raja Mohan píše: Keďže Ankara má v Afganistane zohrávať významnú úlohu, Dillí musí rázne napadnúť pozície Turecka tam, kde musí, a zároveň sa pripraviť na intenzívnejšiu bilaterálnu angažovanosť.

India, ktorá bola na prijímacej strane Erdoganovho internacionalizmu, má viacero možností, ako zatlačiť. (Ilustrácia CR Sasikumar)

Keď sa na indických severozápadných hraniciach začína nové kolo geopolitických súbojov, Dillí sa musí vysporiadať s množstvom nových aktérov, ktorí si v regióne vybojovali úlohu. Turecko, Katar a Čína mi hneď prídu na myseľ. Zatiaľ čo sa všetci traja stali kritickými hráčmi v post-americkom Afganistane, dnes sa zameriavame na regionálne ambície Turecka a ich dôsledky pre Indiu.

Ankara rokuje s USA o prevzatí kontroly nad letiskom v Kábule, ktoré je rozhodujúce pre medzinárodnú prítomnosť v Afganistane, ktoré je pod kontrolou Talibanu. Turecko už nejaký čas zaisťuje bezpečnosť na kábulskom letisku, ale po stiahnutí USA to bude dosť náročné.

Pri dlhšom pohľade však Turecko nie je novým regionálnym aktérom na severozápade Indie. Ankara a Kábul nedávno oslávili sté výročie nadviazania diplomatických vzťahov. Počas tohto storočia sa Turecko cielene angažovalo s Afganistanom v širokej oblasti.

Kým Turecko vstúpilo do vojenskej misie NATO v Afganistane po zosadení Talibanu koncom roka 2001, Turecko sa vyhýbalo akejkoľvek bojovej úlohe a odlíšilo sa od západných mocností. Ankara prispela k výcviku afganských vojenských a policajných síl. Vykonalo aj veľa nezávislej humanitárnej a rozvojovej práce.

Dobré vzťahy Turecka s Afganistanom a Pakistanom tiež poskytli priestor Ankare, aby sa prezentovala ako sprostredkovateľ medzi bojujúcimi juhoázijskými susedmi. Turecká konferencia Heart of Asia alebo Istanbulský proces boli v posledných rokoch hlavným diplomatickým nástrojom pre pokus o afganské zmierenie. Široká dobrá vôľa Turecka v Afganistane teraz prišla vhod pre USA pri riadení niektorých prvkov fázy po vystúpení. Turecko bude na oplátku samozrejme požadovať svoje kilo mäsa od Západu.

Rastúca úloha Turecka v Afganistane otvára zložitejšiu fázu vzťahov medzi Dillí a Ankarou. Opozícia Indie voči alianciám a spojenectva Turecka odrážala odlišné medzinárodné smerovanie Dillí a Ankary po druhej svetovej vojne. A prehlbujúca sa bilaterálna vojensko-bezpečnostná spolupráca Turecka s Pakistanom ešte viac sťažila Dillí zaujať pozitívny názor na Ankaru.

Turecko a Pakistan boli súčasťou Centrálnej zmluvnej organizácie, ktorá bola založená v roku 1955 Britmi. Hoci CENTO nakoniec v roku 1979 zaniklo, Turecko a Pakistan zostali blízkymi partnermi v mnohých regionálnych organizáciách a medzinárodných fórach, ako je Organizácia islamskej spolupráce.

Zdieľané sekulárne hodnoty medzi Dillí a Ankarou v pred-Erdoganovej ére nestačili na prekonanie strategických rozdielov medzi nimi v studenej vojne. Aby to bolo ešte komplikovanejšie, pozitívne dedičstvo solidarity subkontinentu s Osmanskou ríšou a Tureckou republikou sa vynorilo z jeho ruín na začiatku 20. storočia, ktoré pripadlo najmä Pakistanu.

Boli chvíle – počas funkčného obdobia premiérov Radžíva Gándhího a Atala Bihariho Vajpayeeho, keď sa India a Turecko zdali byť pripravené na produktívnejší vzťah. Ale tých bolo pomerne málo a boli medzi nimi ďaleko. Medzitým turecký islamistický internacionalizmus pod vedením Recepa Tayyipa Erdogana nevyhnutne viedol k jeho hlbšiemu spojenectvu s Pakistanom, väčšiemu zasahovaniu do južnej Ázie a prudkejšej kontrakcii s Indiou.

Pakistanská prizma, cez ktorú Dillí dlho vnímalo Ankaru, jej však bráni plne oceniť rastúci strategický význam Turecka. Erdoganovo aktívne tvrdenie o vodcovstve islamského sveta zaznamenalo intenzívnejšie turecké politické, náboženské a kultúrne zapojenie 600 miliónov moslimov na subkontinente.

Turecko sa stalo najaktívnejším medzinárodným podporovateľom Pakistanu v otázke Kašmíru. V Pakistane sa premiér Imran Khan zhromaždil za Erdoganovu ambíciu prevziať vedenie islamského sveta zo Saudskej Arábie. Veliteľ pakistanskej armády, generál Qamar Javed Bajwa, musel zasiahnuť, aby obmedzil škody so Saudskou Arábiou, ktorá je už dlho hlavným ekonomickým dobrodincom Pakistanu.

Erdogan rýchlo odsúdil obesenie vysokého vodcu Jamat e Islami bangladéšskou vládou v roku 2016. Ale v odraze svojej strategickej pružnosti Erdogan tiež ponúkol silnú politickú podporu Dháke v súvislosti s utečeneckou krízou Rohingov. Keďže Bangladéš sa ukazuje ako atraktívna ekonomika, Ankara teraz zintenzívňuje komerčnú spoluprácu s Dhákou.

Turecko, ktoré v osmanskej ére hostilo kalifát, malo medzi juhoázijskými moslimami prirodzený duchovný ohlas. Zrušenie kalifátu v roku 1924, westernizácia Turecka za Atatürka znížila jeho náboženský význam. Erdoganova islamistická politika je o opätovnom získaní tohto významu.

Erdoganova stratégia poukazuje na klesajúci význam starých antinómií – medzi alianciami a autonómiou, Východom a Západom, Severom a Juhom, islamom a Západom, Arabmi a Židmi – ktoré tak rezonujú s tradičným indickým zahraničnopolitickým diskurzom.

Zvážte nasledujúce.

Turecko je členom Severoatlantickej aliancie od začiatku 50. rokov; ale Ankara dnes neváha odstúpiť od politiky NATO, keď to vyhovuje jej záujmom. Turecko sa naučilo využívať výhody spojenectva bez toho, aby obetovalo svoju strategickú autonómiu.

Ak strach zo Sovietskeho zväzu priviedol Turecko do NATO, slabšie Rusko otvorilo Erdoganovi priestor na kolaboráciu, ako aj súťaž s Moskvou. Ankara kupuje od Ruska rakety S-400 v rozpore s NATO, pričom spochybňuje primát Moskvy na Kaukaze.

Turecko bolo prvým štátom s moslimskou väčšinou, ktorý nadviazal úplné diplomatické vzťahy s Izraelom. Erdogan teraz aktívne mobilizuje arabský a islamský svet proti Izraelu bez toho, aby prerušil vzťahy s Tel Avivom. Erdoganovo rozhorčenie nad Izraelom je o tom, že sa prezentuje ako lepší šampión Palestíny ako jeho arabskí rivali. Skeptici spochybňujú udržateľnosť Erdoganovho dobrodružstva vzhľadom na domácu ekonomickú zraniteľnosť Turecka a rastúci regionálny odpor z niekoľkých krajín vrátane Francúzska, Grécka, Egypta, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov a Indie.

India, ktorá bola na prijímacej strane Erdoganovho internacionalizmu, má viacero možností, ako zatlačiť. Nedávne námorné cvičenie medzi Indiou a Gréckom v Stredozemnom mori ponúka malý náznak možností Indie v susedstve Turecka.

Mnohí arabskí lídri odmietajú Erdoganovu politiku, ktorá im pripomína osmanský imperializmus. Vadí im Erdoganova podpora skupín ako Moslimské bratstvo, ktoré sa snažia zvrhnúť umiernené vlády na Blízkom východe. India môže urobiť veľa, aby zlepšila svoju hru v arabskom svete.

Dillí si uvedomuje Erdoganovo pokrytectvo týkajúce sa práv menšín. Erdogan sa snaží v Kašmíre o sebaurčenie a aktívne pošliape práva svojej kurdskej menšiny doma a konfrontuje ich cez tureckú hranicu v Sýrii a Iraku.

Pre Dillí existujú väčšie ponaučenia z Erdoganových regionálnych ambícií. Jedným z nich je nová plynulosť v geopolitike v rozšírenom susedstve Indie na západe. Po druhé, agentúra pre regionálne mocnosti rastie, keďže vplyv veľmoci slabne. Po tretie, náboženská ideológia, podobne ako tie sekulárnejšie, je zásterkou honby za mocou.

Nakoniec Erdogan starostlivo upravil svoju konfrontáciu s hlavnými mocnosťami tak, že sa vyhol rozpadu vzťahov. Pre Erdogana nie sú voľby medzi čiernou a bielou. To by malo byť dobrým sprievodcom pre vzťahy Indie s Tureckom. Dillí musí rázne spochybniť pozície Turecka tam, kde musí, využiť príležitosti otvorené regionálnym odporom voči Erdoganovmu avanturizmu a zároveň sa pripraviť na intenzívnejšie bilaterálne vzťahy s Ankarou.

Tento stĺpec sa prvýkrát objavil v tlačenom vydaní 6. júla 2021 pod názvom „Turecko v susedstve“. Spisovateľ je riaditeľom Inštitútu juhoázijských štúdií Národnej univerzity v Singapure a redaktorom medzinárodných záležitostí pre The Indian Express.