Pomalá smrť liberálnej demokracie

Aj keď sme svedkami pomalého umierania liberálnej demokracie, musíme si položiť otázku, kto sme?

indická demokracia, článok 32, premiér narendra modi, emmanuel macron, jacinda ardern, sekularizmus, p chidambaram, francúzske útoky na moslimov, pm modiDemokracia sa môže v krátkom čase zmeniť na neliberálnu, ako sa to deje v Indii. (Súbor)

Indická ústava má preambulu. Len málo ľudí číta preambulu alebo nerozumie jej významu. Dokonca aj tí, ktorí poznajú vybrané ustanovenia, ako sú „Základné práva“, „Článok 32“ alebo „Núdzový stav“, nemusia byť oboznámení so slovami preambuly.

V deň, keď ju prijalo Ústavodarné zhromaždenie, preambula vyhlásila, že my, ľud Indie, sme sa slávnostne rozhodli vytvoriť z Indie suverénnu demokratickú republiku. (Slová „socialistický“ a „svetský“ boli pridané v januári 1977, aby ďalej definovali náš národ.) Preambula zašla ešte ďalej a vyhlásila, že sme sa rozhodli zabezpečiť všetkým jeho občanom:

– SPRAVODLIVOSŤ…



– SLOBODA…

- ROVNOSŤ…

a propagovať medzi nimi všetkými

– BRATSTVO….

Práve tieto slová definujú, kto sme ako národ a aká bude Indická republika – liberálna demokracia.

Tieto slová sú večné

Tieto slová odrážajú bojový pokrik Francúzskej revolúcie (1789): „Liberte, egalite, fraternite, ou la mort“ (Sloboda, rovnosť, bratstvo alebo smrť“). Niektoré krajiny prania prezidenta Emmanuela Macrona za to, že pripomína francúzskemu ľudu – a všetkým, ktorí chcú žiť v jeho hraniciach –, že toto sú slová, ktoré budú navždy definovať Francúzsku republiku a francúzsky ľud. Po tom, čo islamistický terorista zabil učiteľa Samuela Patyho, pán Macron povedal, že akceptujeme všetky rozdiely v duchu mieru. Nikdy nebudeme akceptovať nenávistné prejavy a obhajujeme rozumnú diskusiu. Budeme pokračovať. Vždy stojíme na strane ľudskej dôstojnosti a univerzálnych hodnôt.

Mnohé krajiny prijali tieto tri slová v tej či onej forme do svojich ústav. Tvrdia, že sú liberálne demokracie, ako to robí India. Čoraz častejšie však takéto tvrdenia znejú v mnohých krajinách vrátane Indie. Mnohé krajiny neuspejú ani v prvom teste „demokracie“, nehovoriac o ďalšom teste, či je táto demokracia „liberálna“.

Pád do tieňa

Nedávne vydanie magazínu Time obsahovalo „100 najvplyvnejších ľudí“ sveta. Napočítal som 6 hláv štátov/vlád: pán Narendra Modi, pán Si Ťin-pching, pani Angela Merkelová, pán Jair Bolsonaro (Brazília), pán Donald Trump a pani Tsai Ing-Wen (Taiwan). Zo šiestich nikto nebude tvrdiť, že dvaja smerujú k demokraciám. Páni Modi a Trump sú skutočne lídrami volebných demokracií, ale aj oni odmietnu označenie „liberálny“. Len pani Merkelová a pani Tsai sú hlavami skutočne liberálnych demokracií. Ak do zoznamu pridáte nejaké ďalšie hlavy veľkých a mocných krajín, obraz bude horší. V Strednej Ázii, Afrike, Latinskej Amerike a našom vlastnom susedstve máme veľa príkladov autokracií a volebných demokracií, ale nie skutočne liberálnych demokracií.

To je to, o čom Time povedal

Pán Modi: .... Dalajláma vychvaľoval (Indiu) ako „príklad harmónie a stability.“ Narendra Modi to všetko spochybnil... jeho strana odmietla nielen elitárstvo, ale aj pluralizmus... Téglik pandémie sa stal pretvárkou za dusenie nesúhlasu. A najživšia demokracia na svete upadla hlbšie do tieňa.

Ostatné krajiny tiež bojujú proti skĺznutiu do tieňa. Po smrti sudkyne Ruth Bader Ginsburgovej prezident Trump nestrácal čas vymenovaním sudkyne Amy Coney Barrettovej na Najvyšší súd USA a presadil proces nominácie za bezprecedentne krátky čas 30 dní. Liberálna Amerika, najmä ženy, si uvedomujú, že hlavné liberálne výdobytky, ako je školská integrácia, právo na potrat, zákon o dostupnej starostlivosti a nediskriminačné imigračné pravidlá, môžu byť zvrátené.

Kto sme?

Demokracia sa nerovná liberálnej krajine. Demokracia sa môže v krátkom čase zmeniť na neliberálnu, ako sa to deje v Indii. Miliónové občianstvo je spochybnené, sloboda prejavu je obmedzovaná, médiá krotené, protesty sú zakázané alebo prísne obmedzované, politické zbehy sú podporované, štát sponzoruje jedno náboženstvo alebo jeden jazyk, majorita sa vydáva za kultúru, menšiny a diskriminované komunity žije v strachu, polícia poslúcha svojich politických pánov a nie zákony, armáda hovorí o politických otázkach, daňové a orgány činné v trestnom konaní sa stávajú nástrojmi útlaku, súdy sú slabé, inštitúcie sú zajaté alebo oslabené a právny štát sa rozpadá. Smutné na tom je, že málokto „vidí“, čo sa deje. A z mála, ktorí „vidia“, mnohí sú spokojní s tým, že mlčia.

Keď sa zákony prijímajú v parlamente bez hlasovania; keď sú politickí lídri zadržiavaní bez obvinenia na niekoľko mesiacov; keď sú obvinení zo vzbury proti spisovateľom, básnikom, profesorom, študentom a sociálnym aktivistom; keď nikto nie je uznaný vinným v prípade, keď je za bieleho dňa zbúraná stáročná mešita; keď FIR nie je zaregistrovaný a nikto nie je zatknutý niekoľko dní napriek vyhláseniu o smrti dievčaťa, ktoré bolo znásilnené a brutálne napadnuté; keď sa slovo „stretnutie“ dostane do slovnej zásoby polície; keď titulárni guvernéri bránia zvoleným vládam; a keď kľúčové inštitúcie zostanú bez hlavy alebo s viacerými voľnými miestami, krajina sa prepadne o krok „hlbšie do tieňa“.

V novembri 2019 strelec zabil 51 ľudí a desiatky zranil v dvoch mešitách v meste Christchurch na Novom Zélande. Premiérka Jacinda Ardernová povedala: To sme my. Osoba, ktorá spáchala toto násilie voči nám, nie je.

Pán Macron a pani Ardernová sú jedni z mála lídrov, ktorí hovoria hlasom, ktorý chceme počuť. Aj keď sme svedkami pomalého umierania liberálnej demokracie, musíme si položiť otázku, kto sme?