Ako sa zrodil Bangladéš

Za 50 rokov od svojej nezávislosti od Pakistanu sa Bangladéš posunul mimo náboženstva a teórie dvoch národov.

Generálporučík Jagjit Singh Aurora, východné velenie GOC-in-C, hovorí s jawanmi a dôstojníkmi v Comilla v Bangladéši počas vojny 8. decembra 1971 (Zdroj: PIB)

V apríli 1946 Maulana Abul Kalam Azad v rozhovore pre novinára Shorish Kashmiri povedal, že v požiadavke Jinnah pre Pakistan vidím len vážne nebezpečenstvá. Všimnite si aj niečo iné. Bengálsko sa zatiaľ Jinnahovej kontrole vyhýbalo. A ešte nevie, že Bengálsko sa jednoducho nepoddáva vonkajšej dominancii a autorite. Bengálci budú skôr či neskôr protestovať. Verím, že východný Pakistan sa nikdy nedokáže zmieriť s nadvládou západného Pakistanu – tieto dva nikdy nemôžu existovať spolu. Ich viery sú rozdielne; čo ešte má tých dvoch spájať? Jediná realita moslimov môže byť len ťažko súdržným faktorom.

Západný Pakistan pripravil a prinútil východný Pakistan vo viacerých oblastiach. Juta – a iné plodiny – pestované vo východnom Pakistane mali svoje ceny určené v západnom Pakistane; len polovica zisku tiekla späť do východného Pakistanu. Jablká, hrozno alebo vlnené odevy vyrobené v západnom Pakistane sa predávali za desaťnásobok ceny vo východnom Pakistane. Diskriminácia bola taká, že ten najmenší nesúhlas označoval človeka za nepriateľa Pakistanu alebo islamu. Prenasledovanie, zatýkanie, väznenie bolo na dennom poriadku.

Pakistanská rezolúcia bola schválená v Lahore v marci 1940. V roku 1966 sa stretli opoziční lídri Pakistanu, kde šesťbodový program viedol šejk Mujibur Rahman. Malo to zárodok budovania silného Pakistanu a, samozrejme, slobodného Bangladéša. Pakistanskí špióni a vojenská rozviedka nestrácali čas, aby zhodnotili posolstvo secesie a sebaurčenia v šesťbodovom programe. Komunistický vodca Moni Singh po oslobodení povedal: Bangabandhu mal plán oslobodenia v hlave už v roku 1951.



Liga Awami a Bangabandhu začali celoštátne zhromaždenia v prospech šesťbodového programu z marca 1966. Hnutie sa rozšírilo. Mujibur bol spolu s mnohými ďalšími zatknutý. Väznica ich však nemohla dlho udržať a museli byť prepustení. Režim Ayub Khan obvinil demonštrantov z prípadu sprisahania Agartala. Ľudia vo východnom Pakistane povstali ako jeden celok a snažili sa o prepustenie Mujibura Rahmana. Bol uložený § 144. Slogany sa vzniesli do vzduchu — Jai Bangla (Zdravas Bangla), Tomar Amaar Thikana, Padma, Meghna, Jamuna (Náš domov je tu, vieš?/ Kam prúdi Padma-Meghna-Jamuna); Dháka Na Pindi, Dháka, Dháka (Daj nám Dháku, nie Pindi/ Daj nám Dháku každý deň!). Na žiadnom štítku ani slogane sa už nespomína východný Pakistan alebo východné Bengálsko; celú cestu to bol Bangladéš. Aj tento autor napísal niekoľko takýchto sloganov.

7. marca Bangabandhu prehovoril k národu. Jasne povedal: Tentoraz ide o boj za našu slobodu.

O polnoci 25. marca rozpútal Pakistan genocídu v Bangladéši. Do Indie prúdili utečenci. India stála pri Bangladéši v jeho boji za slobodu a treba oceniť príspevok Indiry Gándhíovej – ako aj indickej armády – k dosiahnutiu oslobodenia Bangladéša.

Keďže genocída sa začala v noci z 25. na 26. marca, pripomína sa ako deň oslobodenia. Pakistanská nadvláda trvala dve a pol desaťročia – náboženstvo a teória dvoch národov padali na cestu.

Len osem mesiacov po existencii Pakistanu dorazil Jinnah do Dháky a vystúpil na dvoch zhromaždeniach. Urdu vyhlásil za štátny jazyk západného a východného Pakistanu. Zabudol, že obyvatelia východného Pakistanu nehovorili urdsky – hovorili bengálsky. Zárodky hnutia za jazyk Bangla – ako aj bangladéšskej oslobodzovacej vojny – možno vysledovať k Jinnahovmu vyhláseniu.

V Londýne som stretol pakistanského spisovateľa, ktorý zo žartu povedal, že Pakistan aj Bangladéš vďačia za svoje narodenie Jinnah. Spoločné náboženstvo nemôže spojiť krajiny a národy. Napriek svojej múdrosti a bystrosti ako politik bol k tejto otázke slepý.

Ústava Bangladéša mala štyri hlavné princípy – demokraciu, socializmus, sekularizmus a bengálsky nacionalizmus. Všetci štyria však po atentáte na Bangabandhu zmizli. Demokracia zostáva len v názve. Voľby sa však konajú.

Namiesto bengálskeho nacionalizmu vytvoril Ziaur Rahman, armádny dôstojník, ktorý sa stal prezidentom, bangladéšsky nacionalizmus, ktorý do Bangladéša začlenil moslimský nacionalizmus, čím skoncoval so všetkým bengálskym. Rahman si naklonil zakázané Jamaat-e-Islami a ponúkol občianstvo Amirovi Ghulamovi Azamovi z Jamaat-e-Islami pod zámienkou, že aj on je pôvodom z Bangladéša a požiadal o azyl v Pakistane až potom, čo sa východný Pakistan odsťahoval. Ďalší diktátor, Hussain Muhammad Ershad, pridal Bismillah do už prepracovanej ústavy. Islam sa stal štátnym náboženstvom. Politické strany neprotestovali.

Táto tradícia pokračuje. Sheikh Hasina, dcéra Bangabandhu Mujibur Rahman, je predsedníčkou vlády Bangladéša už desať rokov. Ako štátne náboženstvo si zachovala Bismillah a islam. Pred nástupom do úradu sa zaviazala obnoviť štyri hlavné princípy ústavy, ale zdržala sa toho. V skutočnosti sa viac opiera o islam, islamské krajiny a islamské strany.

História oslobodzovania Bangladéša je polstoročie rôznych a pestrých aspektov. Bolo svedkom atentátu na Bangabandhu, vlády dvoch vojenských diktátorov, sformovania SAARC z iniciatívy Ziaura Rahmana, vojenského prevratu a zavraždenia Ziaura Rahmana, troch dočasných režimov, vlád na čele s dvoma premiérkami, vzostup takmer sto politických strán, väčšinou islamských. Liga Awami a BNP a ich príslušní vodcovia – šejk Hasina a Begum Zia – sú zaťažení rastúcimi požiadavkami islamských strán. Kým tieto strany prekvitajú, o tých pokrokových je sotva počuť a ​​vidieť.

Bangladéš už nie je bezodný kôš, ako to opísal Henry Kissinger. Príjem krajiny na obyvateľa je 2 064 dolárov. Základné vzdelanie je v súčasnosti na úrovni takmer 98 percent. Za 50 rokov Bangladéš prekonal náboženstvo a teóriu dvoch národov. Krajina sa chváli svojou slobodou, svojím miestom medzi svetovými národmi.

Jai Bangla! Jai Bangladéš!

Tento článok sa prvýkrát objavil v tlačenom vydaní 26. marca 2021 pod názvom ‚Oslobodenie Bangladéša‘. Spisovateľ je známy básnik. Z bengálčiny preložil Swati Ghosh.